POKORA

Na povrchu – hrdzavý plech, deravý ako ľudské svedomie. Rozpadá sa, praská, ako ilúzia, ktorú si o sebe roky budujeme. Pod ním horí rozpálené jadro ega, tvrdé a lesklé, pretavené ohňom vlastných bojov. Je to štít i väzenie – vzdor, ktorý zakrýva ticho. Až celkom v hĺbke, za špinou leží mosadz. Zlatý odraz, ktorý neklame. Zrkadlo, ktoré nás neoslepuje, ale odhaľuje. Nie je bezchybné. Nesie ryhy – jazvy, stopy zápasu, zranení a rán. Ale je pravdivé. A v tej pravde sa rodí pokora.